Ako som prežil V.

 Po ceste som našiel zo dva dobré igelity (čo dal les), potom úplne dole a na konci „zóny“ v rámci ktorej sme boli roztrúsení, som si miesto nakoniec našiel. Dosť od ruky a asi 40 krokov od cesty smerom nadol. Ondro bol asi 25m napravo (minimálne povolené rozostupy boli 20m) a Peťa takých 35 krokov do kopca. Natiahol som špagát cez dva stromy asi 40cm nad zemou a dole dal jeden igelit. Druhý igelit som použil ako celtu, ale funkciu to absolútne nespĺňalo, lebo mal len meter krát meter. Nevadí, aj tak nepršalo. Keď sme vyšli hore k maringotke, každá skupina dostala tri kurence, zemiaky, mrkvu, cibuľu, papriku, korenie a olej a mali sme variť. Niektorá skupina varili každý zvlášť, my sme šli na to teamovo. Znovu veľmi dobre zapracovala Peťa a organizovala (aspoň zo začiatku, keď to bolo najviac treba) čo kto bude robiť. Tak sme čistili, porcovali, krájali, strúhali, atď. Vyrobili sme nakoniec štyri ešusy fantastického vývaru, jeden ešus varených zemiakov a kuracie soté z pŕs. Popri tom major povedal, že ktorá skupina mu upraží hranolky, bude mať desať bodov do hodnotenia naviac. Tak sme ich urobili. Ja som sa síce pritom asi trikrát poriadne popálil, ale boli vynikajúce. A zopár sme urobili aj sebe. Grilovať stehná a krídla sme už nestíhali.  Po jedle nástup na ďalšie zamestnanie“ – „záchrana raneného. Každá skupina si mala nájsť jedného raneného a zachrániť ho. Jedna skupina dokonca hľadala svojho „polomŕtveho“ desať minút. My sme našli jedného hneď pri ceste, s priestrelom pľúc. Tak sme mu skontrolovali pulz, dych a obviazali rany. Potom sme urobili nosítka a odniesli raneného k sanitke. Po všetkom lekár skonštatoval, že to bolo všetko veľmi priemerné (všetky skupiny), ale čo mohol vedieť, keď pri nás nebol ani raz. Večer sme sa rozpŕchli do svojich „úkrytov“ a snažili sa spať. Ja som asi hodinu nevedel zaspať. Nielen že som mal ležať do kopca, ale sa mi to šmýkalo a nohami som sa celý čas (áno, aj počas spánku) zapieral do stromov. Potom stále niečo šuchotalo a behalo. Vidno nebolo ani prd, lebo bol nov a hviezdy boli prikryté hustými korunami stromov. Neskutočná tma, ako v tuneli v noci. Párkrát som hekticky okolo seba mával zasvietenou baterkou, čo mi však bolo na dve veci...akurát čo som oslepil sám seba a nemohol som vidieť čo (a kto) tie zvuky vydáva). Ale zaspal som (Je to zvláštne, ale človek sa po takej hodine samoty v tme adaptuje veľmi dobre. Vrele odporúčam, je to dobrý tréning na sebauvedomenie a ovládanie, ale s podstatne dlhším časom zotrvania.). Uprostred noci ma niečo zobudilo prebehnutím okolo mojej hlavy v blízkosti len pár cm. Prebehnuvšie zviera mi vyvolalo zimomriavky na chrbte, ale dalo sa zaspať znova. O druhej v noci som sa zobudil, čerstvý, vyspatý, že čo teraz. To sa mám až do rána pozerať len tak hore a rozmýšľať? Zachránil to opäť major, ktorý nás všetkých nechal nastúpiť za výdatnej pomoci trúbiaceho auta.Tak som vydýchol, zbalil spacák behom pár sekúnd (skoro nikto nepoužíval tie nemožné armádne spacáky a vložky už vôbec nie) a kráčal k známemu miestu. Po nastúpení nám povedal, že auto nás zavezie niekam, odkiaľ pôjdeme pochodom (oni to volajú utajený presun , s nami – sk. č. 1 – by bol maximálne odtajnený) asi desať kilometrov. Ako poznám majora, malo to byť možno aj pätnásť.