reklama

Ako som prežil VII. - koniec

Posledný deň ráno - vstať, najesť sa, pochodom vchod na "Vododrom". To je taký umelý kanál plný vody.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

 Po príchode na miesto sme sa mali zložiť, vyzuť kanady a ponožky, dať ich do člna a plávať v oblečení (a takých žltých vestách, aké sú aj v lietadle, major však povedal, že zabije každého, kto si to nafúkne...) po skupinách na druhú stranu. Potom nás rozdelili na dve skupiny (všetkých), v každej malo byť jedno dievča, ktoré hralo ranenú. Malo sa ísť cez močiare aj s raneným na nosidlách. Niečo neskutočné, kto nezažil, nemá šancu si predstaviť. To bolo jeden a pol hodiny týrania, trápenia, silenia sa a nútenia sa do toho. Močiare (pripomínam, že sme šli len "detskú cestu" , chlapi pri tom majú plnú poľnú a okolo nich všetko vybuchuje a strieľa sa. Bolo nás šesť plus ranený, štyria stále držali nosidlá a dvaja voľní behali hore-dole a striedali koho mohli a pomáhali, kde sa dalo. Najhorší bol asi úsek, pri ktorom bahno (nie také liečivé piešťanské) siahalo po pás a hneď nad hladinou boli kríky a haluze stromov, ktoré sa ani nedali nadvihnúť, ani odtiahnuť. To bolo ako prevliecť Rubikovu kocku uškom na ihle. Potom bol ešte jeden chrumkavý úsek: jama široká, brehy sa vôbec nedali použiť ako pomôcka pri držaní a nesení raneného. Navyše to bol asi najhlbší úsek a ja som poslúžil v strede ako stojan. Pri prechode rúrou a ťahaním raneného cez ňu sme sa už len ticho potili, málokto ešte vládal rozprávať (čo sa samozrejme nevzťahovalo na šťavnaté nadávky). Takú makačku som nezažil veľmi veľmi dlho. No to nebolo všetko. Všetko nás svrbelo, všade niečo kúsalo a bodalo. V kanadách asi desať kíl kamienkov a pol kila blata a niečo, čo sa hýbalo (pomôcka: prsty to neboli). Po tom, čo sme vyšli z močiara musel byť ranený prenesený na začiatok vododromu, takže sme mali nosiť takmer okolo polovice kanála. Zdá sa to ako sranda, ale nebola. Niesli sme všetci šiesti, ale aj tak sme museli každých 100m oddychovať. Po tom, čo sme nosidlá konečne definitívne zložili, mohli sme sa vo vododrome ešte raz vykúpať a vypláchať maskáče a kanady. Jak sme sa tam hodili! To sa nedá ani napísať. Vo vode som sa hneď vyzliekol, kanady som trikrát vypláchol a trikrát išla tmavá a hustá brečka. Niektoré časti močiara som musel zo seba doslova zoškrabať. A to bolo zároveň aj posledné "zamestnanie". Sprcha pôsobila na nás v tomto štádiu ako mierna droga, neskutočný balzam a sen zároveň. Všetci sa čvachtali tak dlho ako mohli. Voňaví, čistí a oblečení v suchom sme sa balili a rozprávali najlepšie hlášky z tých pár dní. Team bol skvelý ako po niekoľkých týždňoch a nie dňoch. Znovu sme svojim podpisom potvrdili, že sme materiál odovzdali. Keď už boli tieto blbosti za nami, prišiel major v slávnostnej uniforme (vyzeral ako z filmu, proste hviezda) a pozval nás na slávnostný obed. Tam mal najprv príhovor riaditeľ výcvikového priestoru a po ňom jedna slečna z MO. No a nakoniec major predniesol svoju reč. Myslím, že počas tých slov každý lovil v spomienkach pri každom jeho slove a znovu prežíval to všetko. Na rad prišlo vyhodnotenie. Na prvom mieste sa s náskokom jeden bod (mali sme nejakých 2020 bodov) umiestnila skupina č.1, áno! A teda sme vyhrali takú tortu, na ktorej bolo napísané „...a tak sme prežili.“ Samozrejme, že sme sa o ňu rozdelili aj so všetkými prítomnými. A ešte sme dostali certifikáty o tom, že sme tento kurz prežili. Nejaké igelitky s upomienkovými predmetmi nemusím hádam ani spomenúť, to nás v tej chvíli zaujímalo snáď najmenej. Keď sme sa pustili do vývaru, skonštatovali sme, že ten náš včerajší bol podstatne lepší. To sme ešte nechutnali druhé. Boli to prsia s marhuľou a syrom, ryžou a hranolkami. Tie hranolky komentovať nebudem, urobil to výborne namiesto nás plukovník: „Kto robil včera tie hranolky?“ Sme sa prihlásili. „Tak môžem povedať, že boli podstatne lepšie než toto.“ Samozrejme, že sme všetko zjedli, ale museli sme si zabrblať. Ako by to vyzeralo?  Po obede sme urobili jedno slávnostné foto pred budovou aj s veliteľmi a potom sme sa opäť nasúkali do autobusu. Nikomu sa nič vravieť nechcelo, každému bolo tak trochu ľúto za tým, čo všetko sme prežili a prehrával si niektoré scénky a rozhovory znova a znova.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

K O N I E C

Juraj Sláva

Juraj Sláva

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

To, kto sme, hladame cely zivot. Dozvedame sa to bud prilis neskoro na to, aby sme nieco zmenili, alebo vobec. Zoznam autorových rubrík:  Bežné veciAko som prežilFilmovy klub

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu